Ústavnoprávne východiská trestnoprávnej ochrany životného prostredia

(25.09.2019 publikované ako súčasť rigoróznej práce, JUDr. Václav Duska)

K záveru, že téme ochrany životného prostredia pripisuje Slovenská republika minimálne z formálneho hľadiska patričnú dôležitosť, je možné dospieť už na základe toho, že ochrana životného prostredia je zakotvená aj v najvýznamnejšom právnom predpise, Ústave Slovenskej republiky.

Už v článku 4 Ústavy sa štát zaväzuje chrániť a zveľaďovať nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky a toto prírodné bohatstvo využívať efektívne a šetrne v prospech občanov ako aj budúcich generácií. 

Samotné právo na priaznivé životné prostredie je potom zaradené medzi základné práva a slobody v rámci druhej hlavy Ústavy, a to v šiestom oddiele spoločne s právom na ochranu kultúrneho dedičstva. Jeho konkrétne zložky sú podrobne rozobraté v článkoch 44 a 45 Ústavy. S ohľadom na celkom zjavnú previazanosť práva na priaznivé životné prostredie s právom na život, sa podľa môjho názoru zaradenie tohto práva až do šiesteho oddielu nejaví ako vhodné a skôr by som sa prikláňal k jeho zaradeniu do druhého oddielu medzi základné ľudské práva a slobody.

Článok 44 ods. 1 Ústavy priznáva každému právo na priaznivé životné prostredie. Článok 44 ods. 2 Ústavy naopak ukladá každému povinnosť životné prostredie chrániť a zveľaďovať. Článok 44 ods. 3 Ústavy potom vo vzťahu k ochrane životného prostredia zakazuje každému, aby nad mieru ustanovenú zákonom ohrozoval alebo poškodzoval životné prostredie, prírodné zdroje.

Článok 44 ods. 4 Ústavy ukladá povinnosť štátu, aby dbal o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ochranu poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečoval ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

Článok 44 ods. 5 Ústavy potom stanovuje, že poľnohospodárska pôda a lesná pôda ako neobnoviteľné prírodné zdroje požívajú osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti. Z článku 44 ods. 6 Ústavy je zrejmá previazanosť ústavnoprávnej ochrany životného prostredia s podústavnou, teda zákonnou právnou úpravou, keď uvádza, že: "podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon." Samostatný článok 45 ustanovuje právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Z článku 51 ods. 1 Ústavy je potom zrejmé, že všetky práva obsiahnuté vo vyššie uvedených článkoch 44 a 45 Ústavy nie sú absolútne, a teda sa ich možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

S ochranou životného prostredia sa potom v rámci Ústavy ešte môžeme stretnúť aj v jej článku 20 ods. 3, ktorým sa obmedzuje právo vlastniť majetok takým spôsobom, že jeho výkon nesmie poškodzovať prírodu a životné prostredie.

Okrem Ústavy je potom ochrana životného prostredia upravená aj v Listine základných práv a slobôd, a to konkrétne v článku 35, kde sú zakotvené právo na priaznivé životné prostredie, právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a zákaz ohrozovania alebo poškodzovania životného prostredia nad mieru ustanovenú zákonom. Rovnako ako Ústava aj Listina potom v článku 41 stanovuje, že tieto práva nie sú absolútne, ale možno sa ich dovolávať len v medziach zákonov.

Na základe vyššie uvedených ustanovení Ústavy a Listiny je tak Slovenská republika povinná zabezpečovať ochranu životného prostredia a zohľadňovať ju pri každej svojej činnosti. Všetky právne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré sa zaoberajú ochranou životného prostredia, a to vrátane tých, ktoré sú obsiahnuté v Trestnom zákone ako aj iných trestnoprávnych predpisoch, sú tak konkrétnym prejavom týchto ustanovení Ústavy a Listiny.